Rodina bývajúca v priestrannom štvorizbovom byte by zrejme nemala riešiť otázku nedostatku miesta na spanie. No napriek tomu dve deti v tomto byte pravidelne trávia noci na tvrdej podlahe – nie kvôli chudobe či neporiadku, ale kvôli niečomu oveľa hlbšiemu a bolestivejšiemu.
Zdanlivo nepochopiteľné správanie má korene v tragickej udalosti, ktorá rodinu navždy poznačila. Pred dvoma rokmi prežíval otec detí najťažšie obdobie svojho života. Jeho manželka Rachel bojovala o život v nemocnici a on sa rozhodol byť pri nej každý jeden večer. Napriek tomu, že mu zdravotníci opakovane radili, aby si šiel domov oddýchnuť, on tvrdohlavo ostával po jej boku. „Vedela, že som tam,“ hovorí. „Aj keď bola v bezvedomí, cítil som, že ma vníma. A chcel som byť posledný človek, ktorého ucíti, keď z tohto sveta odíde.“
Po jej smrti sa všetko zmenilo. Nielen pre neho, ale aj pre ich deti. Odvtedy už nenašli pocit bezpečia vo svojich izbách. Jediné miesto, kde sa cítia v noci pokojne, je vedľa ich otca. Preto každú noc rozprestrú na podlahu deky a zaspávajú na zemi – tesne pri ňom. Pritom by mali vlastné izby aj postele. On ich však nenúti. Chápe ich strach, smútok a túžbu byť nablízku niekomu, kto im ostal. V takýchto situáciách sú pravidlá a bežné predstavy o „správnom“ živote menej dôležité než emocionálne prežitie.
Hoci by niekto mohol ich spôsob života považovať za čudný, ide o silné rodinné puto, ktoré sa vytvorilo počas veľkej straty. Spoločné noci na podlahe sa stali ich tichým rituálom, ich spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou a zároveň si byť navzájom oporou.
Otec síce vie, že jedného dňa sa deti vrátia do svojich izieb, ale neponáhľa ich. Medzitým im vytvára priestor, kde sa cítia bezpečne – aj keď je to len deka na tvrdej podlahe.
