Miroslav mal život, ktorý sa dal opísať jedným slovom: zabezpečený.
Pracoval ako vedúci oddelenia v úspešnej firme, mal trojizbový byt na hypotéku, dve deti, manželku, psa a pravidelné dovolenky v Taliansku. Mal viac, než si kedy vysníval.
A predsa jedného dňa všetko zabalil, predal a odišiel žiť do karavanu. Sám. Bez tragédie, bez aféry, bez výbuchu.
Nie preto, že niečo stratil. Ale preto, že strácal seba.
Život, ktorý mu dával všetko – okrem dýchania
Nikdy nemal vážny problém. Nikdy sa nesťažoval.
Ale s každým ďalším povýšením cítil, že v ňom niečo slabne.
Víkendy s deťmi sa menili na logistiku. Večery s manželkou sa premenili na ticho pri telke. V práci riadil ľudí, doma už len fungoval.
Začal sa budiť pred budíkom s dusivým pocitom v hrudi. Nie zo stresu. Z prázdnoty.
„Bol som dobrý zamestnanec, partner aj otec. Ale nie som si istý, či som bol vôbec ešte človek,“ priznal po čase.
Impulz, ktorý prišiel ako facka
Všetko zmenil jeden bežný pondelok.
Ráno sa mu nechcelo vstať. Nie preto, že by bol unavený.
Jednoducho necítil zmysel. Nie v e-maile, ktorý mal napísať. Nie v porade, na ktorú mal ísť. Ani v tom, že poobede vyzdvihne deti a cestou kúpi mlieko.
Pozrel sa na seba v zrkadle. Viditeľne nič nechýbalo. Ale cítil, že ak to nezmení, o rok bude len tieň.
V ten deň si sadol, napísal výpoveď a večer to oznámil rodine.
