Keď sa Lucia rozhodla rozviesť, nebolo to zo dňa na deň.
Roky zápasila s tichom, nepochopením a napokon aj neverou. Posledné mesiace ich spoločného života už nežili ako pár. Boli len spolubývajúci, ktorí si delili kuchyňu, hypotéku a výchovu dvoch detí.
Mnohí ju varovali, že rozvod bude najťažšie rozhodnutie v jej živote. Že ju čaká samota, právnici, finančná neistota. Ale na to bola pripravená. Čomu pripravená nebola – bola reakcia jej vlastných detí.
Chcela pre nich lepší domov. Oni chceli starý chaos.
Predstavovala si, že keď im oznámia rozhodnutie rozísť sa, bude to ťažké. Ale verila, že časom pochopia. S manželom sa snažili byť pokojní, neútočiť, nerozprávať detaily.
Ich cieľom bolo jedno:
„Ukážme deťom, že aj keď sa naše manželstvo skončilo, láska k nim ostáva.“
Ale deti to nevnímali ako nový začiatok. Vnímali to ako zradu.
Syn zatvoril dvere izby a týždne s ňou neprehovoril. Dcéra ju obviňovala, že „zničila rodinu“.
A najhoršie bolo, že otca vnímali ako obeť.
„Ale on nič neurobil!“ – kričala dcéra, keď jej Lucia chcela vysvetliť dôvody
Nikdy ich nechcela zatažiť detailmi.
Nepovedala, že ju muž roky psychicky ignoroval. Že večery trávil v tichu za obrazovkou, že ich rozhovory sa scvrkli na logistiku.
Ani to, že zistila, že mal paralelný život.
Všetko to držala v sebe, lebo si myslela, že tým deti ochráni.
