Vydala sa z lásky. Bola to svadba, akú si vysnívala – jednoduchá, úprimná, v kruhu blízkych. S Petrom chodila päť rokov. Bol dobrý, stabilný, spoľahlivý. Nikdy jej neublížil, nezradil ju, neklamal. Všetci vraveli, že má šťastie. A ona tomu verila.
Až kým jedného dňa neprišiel niekto, kto ju neoslnil – ale prebudil.
Nie hneď, nie dramaticky. Len jej ukázal, že niekde hlboko v nej ešte existuje žena, ktorá cíti viac než len pokoj.
Žila pokojný život. Až príliš pokojný.
Po svadbe prišli povinnosti. Práca, hypotéka, víkendy u svokrovcov. Fungovali. Bez hádok, bez veľkých výkyvov. No zároveň bez hlbokej vášne, smiechu do noci, bez tých pohľadov, ktoré ťa roztrasú zvnútra.
Sama si to nechcela priznať, ale jej vzťah sa stal rutinou. Nie zlou. Len… tichou.
A práve v tom tichu ho stretla.
Nebol to flirt. Ani plán. Bol to zlom.
Volal sa Adam. Kolega z iného oddelenia. Vekovo rovnaký, inteligentný, pokojný. Ale niečím iný.
Rozprával s ňou tak, ako už dávno nikto. Smial sa s ňou. Pozeral sa jej do očí.
Najprv si to zakazovala. Bola vydatá. Bola šťastná… nie?
Ale čím viac sa stretávali, tým viac cítila, že jej telo si pamätá niečo, čo mozog zabudol – túžbu.
