Dcéra mi položila otázku, na ktorú som nedokázala odpovedať bez sĺz…

Nakoniec som si sadla k nej. Položila som varešku na stôl a chytila ju za malé ruky.

„Láska…“ začala som, ale hlas sa mi zlomil.

Bola som pripravená hovoriť – ale netušila som, že pri tejto odpovedi sa mi roztrasú ruky a do očí nahrnú slzy…“

„Sadla som si k nej k stolu.

Pozrela sa na mňa svojimi veľkými očami. Očami, ktoré ešte nikdy nezažili sklamanie. Očami, ktoré nepoznali zlomené srdce.

„Tak čo je to tá láska, mami?“ zopakovala.

Nadýchla som sa.

„Vieš… láska je, keď niekoho objímeš a nechceš ho pustiť. Láska je, keď ti niekto urobí čaj, keď si chorá. Láska je, keď niekto príde aj vtedy, keď sa s tebou všetci pohádajú.“

Na chvíľu som sa odmlčala.

Pozrela som sa na jej kresbu – slniečko a domček. A spomenula som si, ako som kedysi kreslila to isté, keď som mala jej vek.

„Ale láska je aj vtedy, keď ťa niečo bolí, a aj tak tam zostaneš. Keď veríš, aj keď máš dôvod neveriť.“

Ona sa zamračila. „A prečo by mala láska bolieť?“

Zrazu sa mi zaleskli oči.
„Lebo… pretože niekedy ľudia, ktorých milujeme, odídu. Niekedy nás sklame niekto, o kom sme si mysleli, že nás nikdy nesklame. A predsa to, čo cítime, zostane láskou.“

Moje ruky sa jemne triasli.

Povedala som jej: „Láska je, keď niekomu odpustíš, aj keď si myslíš, že to nedokážeš. Láska je, keď sa vraciaš – aj po rokoch, aj po slzách. Láska je, keď sa bojíš, ale aj tak ostaneš.“

Chvíľu bolo ticho. Ona sa pozrela na mňa a naklonila hlavičku.
„Takže ty ma miluješ, mami?“ spýtala sa.

A ja som sa usmiala cez slzy.
„Najviac na svete.“

Objala som ju. Tak silno, že sa zasmiala a povedala: „Už dosť, mami, nemôžem dýchať!“

V tej chvíli som pochopila, že všetky odpovede sú vlastne veľmi jednoduché.

Že keď sa ma opýtala, čo je láska – odpoveď sedela rovno predomnou, s voskovkami v rukách a úsmevom na tvári.

Láska nie je definícia.
Láska je človek, ktorého nechcete nikdy pustiť.“