Keď každý kvet znamená „stále ťa ľúbim“. Dedkov dar – lekcia o skutočnej láske
„Dedko… kam ideš s tou ružou?“ ozvalo sa detským hlasom, plným zvedavosti a nevinnosti. Malá vnučka sa dívala na starého muža, ktorý opatrne držal v rukách čerstvú červenú ružu, akoby to bol najvzácnejší poklad na svete.
„Za babičkou, moje dieťa,“ odpovedal potichu, no v jeho hlase znelo niečo, čo dievčatko nedokázalo pochopiť – zvláštna zmes bolesti, túžby a neochvejnej nežnosti.
„Ale… babička už predsa nežije. Už štyri mesiace tu nie je,“ pripomenula mu úprimne, s detskou priamočiarosťou, ktorá niekedy vie zabolieť viac ako čokoľvek iné.
Dedko sa zastavil a pohladil ju po vláskoch. „Viem, zlatíčko. Veľmi dobre to viem. Každý deň cítim jej neprítomnosť. No ruža nie je len pre oči toho, kto ju dostane. Je symbolom lásky, ktorá neprestáva. Je znakom vernosti, ktorá trvá aj vtedy, keď si svet myslí, že už nemusí.“
„Ale babička už nič necíti…“ šepkala nesmelo.
Aj na to dedko krásne reagoval…
