Malá slečna v rade na pokladni ma potiahla za rukáv a povedala mi vetu, na ktorú nikdy nezabudnem
„Stála som v rade v supermarkete.
Bol to úplne obyčajný deň. Stála som s košíkom, plným mlieka, chleba a pár zbytočností, ktoré som si kúpila len tak pre radosť.
Predo mnou bola staršia pani, za mnou nejaký muž v obleku, ktorý netrpezlivo pozeral na hodinky.
A potom som zrazu ucítila jemné potiahnutie za rukáv.
Obzrela som sa.
Vedľa mňa stála malá dievčinka – mohla mať päť, možno šesť rokov. Vlasy mala zopnuté do dvoch veselých copíkov a na sebe ružové šaty, ktoré jej boli trochu veľké.
„Ahoj,“ povedala, úplne vážne, akoby sa poznáme odjakživa.
Trochu som sa usmiala a kývla hlavou. „Ahoj.“
Chvíľu na mňa len hľadela, očami veľkými ako taniere. A potom vyslovila vetu, ktorá ma zastavila.
„Ty si smutná?“
Nevládala som sa ani poriadne nadýchnuť.
