Mami, prosím, poď po mňa! Ja tu nechcem byť!
„Mami, prosím, poď po mňa! Ja tu nechcem byť!“ ozývalo sa z telefónu, keď som ten večer sedela s Martinom na gauči v našom novom byte.
Srdce sa mi zovrelo, keď som počula hlas nášho mladšieho syna Šimona. Ešte pred pár hodinami sme ho spolu so starším bratom Adamom vysadili u mojej mamy v Brne – konečne sme si po dvoch rokoch chceli dopriať víkend len pre seba.
Martin dostal povýšenie, ja som mala za sebou vyčerpávajúci polrok v práci a obaja sme dúfali, že aspoň na chvíľu vypneme, zabudneme na papiere, splátky a nekonečné hádky o peniaze.
„Šimon, čo sa stalo? Veď ste tam sotva pár hodín,“ snažila som sa zachovať pokojný hlas, hoci vo mne už začínala bublať panika.
„Adam je v pohode, ale ja… ja tu nechcem spať. Babička kričí na deda a ja sa bojím,“ vzlykal do telefónu.
Martin na mňa pozrel s otázkou v očiach.
„Čo je?“ zašepkal.
Zakryla som si ústa dlaňou a potichu mu povedala: „Šimon plače. Chce ísť domov.“
V tej chvíli sa mi hlavou prehral celý posledný rok. Ako sme sa hádali o tom, či si môžeme dovoliť hypotéku na trojizbový byt v novostavbe na okraji mesta. Ako som presviedčala Martina, že už nemôžeme ďalej žiť v prenájme u cudzieho človeka, kde nám majiteľka neustále zvyšovala nájom a Adam už ani nemal vlastnú izbu. Ako som si predstavovala, že nový byt bude začiatkom niečoho lepšieho – pre nás všetkých.
Ale niečo sme prehliadli. Naše deti. Ich pocity. Ich strachy a neistoty.
„Poďme poňho,“ povedal Martin rozhodne a už bral kľúče od auta.
„A čo Adam?“ spýtala som sa.
„Ten tam chce zostať,“ ozval sa Šimon cez slzy do telefónu. „Je s dedom v garáži.“
Cesta do Brna bola tichá. Martin šoféroval so zaťatou sánkou, ja som mala hlavu plnú myšlienok. Vždy som si myslela, že moji rodičia sú dobrí starí rodičia – veď som u nich vyrastala. Ale odkedy dedo ochorel a babička je stále nervózna kvôli peniazom, je u nich doma dusno. Možno som to len nechcela vidieť.
