Nina (19): Mama ma využíva ako opatrovateľku. Ak čoskoro neodídem z domu, stratím vlastný život

Mama je stále unavená a opakuje: „Ty predsa máš čas, tak sa neflákaj.“ Pomáhať by som, samozrejme, chcela – veď je to moja sestra. Ale nie nonstop a na úkor celého môjho života. Už nemám čas na kamarátky, na priateľa – ani na seba. A začínam sa báť, že prichádzam aj o Lukáša.

Pred týždňom som nazbierala odvahu a povedala mame, že chcem ísť s Lukášom na víkend na chatu. Tvárila sa, akoby som ju práve zradila. „To nemyslíš vážne! A kto sa postará o Lenku? Roman má službu!“ vyhŕkla. A ako vždy – dokázala ma zmanipulovať. Sľúbila som, že sa vrátim v nedeľu dopoludnia. Zase som ustúpila.

Už ju nezaujíma, ako sa cítim. Berie ako samozrejmosť, že som zvládla maturitu s vyznamenaním, že som sa dostala na vysokú, že postrážim vždy, keď si pískne. Dokonca aj to, že som opustila svoju izbu, aby tam mohla spať malá – a teraz prespávam v obývačke za knižnicou.

S mamou sa aspoň občas pohádam, ale Romanovi sa neodvažujem odporovať vôbec. Nikdy na mňa nevztiahol ruku, ale pôsobí zastrašujúco. „Tu nie si v hoteli. Kým to tu platím, budeš makať – tik tak,“ povedal mi už viackrát s arogantným úškľabkom. A pritom ma vôbec neživí – peniaze mi posiela otec. A viem, že nie málo.

Mama sa ma pred ním nikdy nezastane. Mám pocit, že pre ňu teraz existujú len Roman a Lenka. Keď s ňou chcem hovoriť o tom, ako sa cítim, odbije ma: „Keď budeš mať vlastné deti, pochopíš.“ Ale čo presne mám chápať? Že starostlivosť o dieťa má byť povinnosťou devätnásťročnej dcéry?

Začínam reálne plánovať, že sa odsťahujem. Lukáš mi už po maturite ponúkal, že môžem bývať s ním – býva s kamarátom a miesto by sa našlo. Vtedy som odmietla. Nechcela som nechať mamu samu. Dnes to ľutujem.

Včera som strážila Lenku celých dvanásť hodín. Mama s Romanom vraj išli len „nakúpiť“, ale potom „ešte niečo vybavovali v Prahe“. Kvôli tomu som prišla o koncert, na ktorý Lukáš zháňal lístky celé týždne. Bol sklamaný. A ja som si uvedomila, že takto to už ďalej nejde.

Nechcem žiť ako lacná domáca výpomoc. Chcem si budovať vlastný život, vzťahy, budúcnosť. Čoraz viac premýšľam, že sa naozaj odsťahujem. Ale zároveň mám strach, že ma mama kvôli tomu úplne zavrhne. A čo ak potom zostanem sama?