Rozvádzala som sa a balila veci, keď som v zásuvke objavila niečo, čo všetko zmenilo…
„Bolo ticho.
Také to ťaživé ticho, ktoré poznáte, keď balíte život do krabíc.
Každý kus oblečenia, každá kniha, každá fotka – všetko sa zrazu zdalo ako spomienka, ktorá bolí.
Rozvádzali sme sa.
Sedela som na podlahe spálne a vyťahovala zásuvku po zásuvke.
Najskôr som tam našla len staré účtenky, papiere, ponožky, ktoré už nemali pár.
A potom som otvorila tú poslednú zásuvku.
Bola hlbšie zatlačená, akoby som ju celé roky prehliadala.
Vo vnútri bol list.
Starý, pokrčený, so zažltnutým papierom. Na obálke bolo len moje meno.
Zdvihla som ho, a cítila, ako sa mi roztriasli ruky.
Bol to jeho rukopis. Písal mi list.
Ale prečo bol v zásuvke? A prečo som ho nikdy predtým nevidela?
V tej chvíli som zabudla na krabice, na hnev, na to všetko, čo sa medzi nami pokazilo.
Trhala som obálku, chcela som vedieť, čo v ňom stojí.
