Včera som našla list, ktorý som napísala sebe, keď som mala 16. Rozplakal ma

Anna Ruščanská 3 min čítania 17. 8. 2025 69 zhliadnutí

Prvé slová ma úplne dostali:
„Ahoj, staršia ja. Dúfam, že si šťastná.“

A ja som cítila, že sa mi do očí tlačia slzy…“

foto: takeakesme.sk

Sedela som na podlahe a držala list, ktorý som napísala pred rokmi.

Bolo zvláštne vidieť vlastné písmo – trochu krivé, trochu detinské, ale s tou energiou, ktorú máme len, keď sme tínedžeri.

„Ahoj, staršia ja,“ písala som si. „Dúfam, že si šťastná. Že máš prácu, ktorá ťa baví, a ľudí, ktorých miluješ. Dúfam, že si sa nenechala zlomiť.“

Zalial ma zvláštny pocit.

Čítala som ďalej:

„Možno sa ti teraz zdá, že máš pred sebou nekonečno možností. Ale viem, že keď budeš staršia, zabudneš snívať. Preto ti píšem – nikdy neprestávaj. Chcem, aby si sa smiala, aj keď ti bude ťažko. Chcem, aby si milovala, aj keď to bude bolieť.“

V očiach ma štípali slzy.

Bolo to, akoby mi niekto dal facku aj objatie zároveň.

Pamätala som si ten večer, keď som list písala. Sedela som vo svojej izbe, na stole som mala pohádzané učebnice a plagát mojej obľúbenej kapely. Bola som plná nádejí, ale aj pochybností.

Teraz, o roky neskôr, som si uvedomila, že tá šestnásťročná verzia mňa vedela niečo, na čo som ja zabudla.

„Ak sa cítiš, že si zlyhala, prosím – spomeň si, že ešte máš čas. Vždy máš čas.“

Tá veta ma úplne zlomila.

Lebo pravda je, že som sa často cítila, akoby som zlyhala. Že som nesplnila všetko, čo som si kedysi sľúbila. Ale v tom momente – keď som čítala tie slová – som cítila, akoby mi moja mladšia verzia podala ruku a povedala: „Poď. Zvládneme to.“

Poskladala som list späť, ale nie preto, aby som ho schovala a zabudla. Uložila som ho do rámika a položila na poličku.

A odvtedy, keď mám zlý deň, sa naň pozriem.

Lebo niekedy tie najsilnejšie slová prídu od človeka, ktorým sme kedysi boli.

Zdieľajte!

Súvisiace články

Najnovšie články