Život za socializmu bol ťažký, ale láska ho robila krajším. Môj muž mi však navždy zmizol.

Bola som mladé dievča z fabriky, keď som ho prvý raz stretla. On pracoval na údržbe, vysoký, tichý, vždy s knihou pod pazuchou. V tej sivote fabrík, kde každá tvár bola unavená, bola jeho iná. Usmial sa na mňa, keď som si nechtiac obliala blúzku od strojového oleja. A ja som vedela, že je iný.

Zamilovali sme sa rýchlo. Za dva mesiace sme sa vzali. Láska v čase, keď bol život za socializmu plný obmedzení, bola naším svetlom. Nemali sme nič – ani auto, ani telefón, ani dovolenku pri mori. Ale mali sme seba. Večery sme trávili počúvaním platní Karla Kryla potichu, aby nás nikto neudal. Varila som mu z mála, čo sa dalo zohnať – krupicová kaša bola sviatok.

Spávali sme v jednej posteli, prikrytí starou perinou, a snívali, že raz bude lepšie. V lete sme chodili pešo na chatu jeho rodičov. Na chrbte batohy, v rukách rajčiny a v srdciach pokoj. On mi čítal z kníh, hladil mi vlasy a hovoril, že aj keď svet nie je spravodlivý, náš vzťah je výnimka.

Ale roky ubiehali a on sa začal meniť. Pozeral sa do diaľky, prestával sa smiať. „Toto nie je svet pre človeka,“ hovoril. „Nie pre toho, kto chce dýchať.“

Život za socializmu nám veľa zobral, ale láska všetko prežila

Jedného večera sa vrátil z práce neskoro. Sadol si oproti mne, nejedol, len ma chytil za ruku. „Ak by som niekedy odišiel… ver, že je to preto, že inak už neviem dýchať,“ povedal. V očiach mal slzy. Netušila som, že tie slová boli rozlúčkou.

O pár týždňov neskôr sa nevrátil domov. Prvý deň som si myslela, že ho zadržali, že ho zavolali na výsluch. Po troch dňoch mi sused podal list – rukou písaný, bez podpisu, ale poznala som písmo.

Písal, že musí ísť, že ma miluje, ale že jeho duša v tejto krajine chradne. Že verí, že raz budeme spolu, v inom svete, kde nás nebudú sledovať, kde sa nebude báť hovoriť pravdu.

Nikdy viac som o ňom nepočula. O štyri roky padol režim, prišla sloboda. Ale on sa už nikdy neozval. Ani list, ani správa, nič.

Možno zomrel. Možno si našiel nový život. Možno ma tak veľmi miloval, že mi nechcel ukázať, ako sa zmenil. A možno ma nemiloval nikdy. Neviem.

Ale viem, že som milovala. A že aj život za socializmu mal svoje kúzlo, keď ste ho mohli zdieľať s niekým, kto vás objal, aj keď ste nemali nič.