Život za socializmu ma pripravil o lásku. Každý deň som ho čakala na tom istom mieste, no už neprišiel
Sadla som si. A odvtedy som už len sedela
Mala som 24 rokov a celý svet v očiach. Šila som v krajčírstve na námestí. Pár korún na deň, ruky večne dopichané od ihiel, ale smiech v pľúcach. A on. Imrich. Vysoký, tmavovlasý, knihomoľ a idealista. Stretli sme sa v pasáži pod hodinami, keď som si tam kupovala nite. Pomýlil si ma s predavačkou, pýtal sa na ihly. Zasmiali sme sa. O tri mesiace sme si sľúbili, že sa vezmeme.
Život za socializmu nebol preňho jednoduchý. Nemlčal. Čítal zakázané knihy, počúval rádio Slobodná Európa. Často hovoril: „V tejto krajine pravda zomiera potichu, v kanceláriách bez okien.“ Nerozumela som vtedy, čo všetko vie. Ani som nemohla.
Povedal mi, že raz ho zavrú. Že to takto nemôže ísť večne. Smiala som sa. Svadba bola o týždeň. On predsa vedel preháňať.
Život za socializmu ma naučil čakať. A dúfať.
Zatknutý v noci. Vyzváňanie na dverách, hrubé hlasy. Vytrhli ho z postele. Bez vysvetlenia. Nikdy som nedostala odpoveď. Nikdy som ho už nevidela. Len raz. V sne. V sne mi podal list. „Milujem ťa. Ver mi. Nezabudni.“
Našla som skutočný list po pár dňoch. Bol pod knihou. Už žltý papier, roztrasené písmo. Ten nosím v kabelke dodnes. Zložený presne na tri časti. Nech mi nezlomí srdce ešte viac.
Nikto mi nikdy nepovedal, čo sa s ním stalo. Ale tíško som počúvala. Ľudia šepkali o procese. O popravených. O tom, že vraj bol medzi nimi. Ja som však neverila. Nemohla som.
A tak som každý deň prišla do pasáže. Ten istý kabát, ten istý účes. Pery červené, ako mal rád. Sadla som si pod hodiny. Pozerala som na dvere. A čakala.
Roky plynuli. Ulice sa menili. Režim padol. Ale ja som tam ostala. Ako tie staré dlaždice pod nohami. Trochu prasknutá, ale stále tam.
Ľudia si na mňa zvykli. Mladí ma volali „dáma z pasáže“. Starí sa usmiali a kývli. Nikto sa nepýtal. A ja som nehovorila.
Pretože láska sa nemusí vysvetľovať. Stačí čakať.
