Zostala som stáť pred jeho dverami. Po 10 rokoch. A nevedela som, čo poviem, keď otvorí
Stála som pred dverami.
Nie, nebolo to len také obyčajné státie – stáli tam aj všetky moje obavy, výčitky a nevyslovené slová.
V ruke som držala malú darčekovú tašku. Hlúposť. Ani sama neviem, prečo som ju priniesla. Čo sa vlastne dá priniesť niekomu, koho si 10 rokov nevidela?
Prst som mala natiahnutý k zvončeku, ale nestlačila som ho. Pamätám si ten zvuk. Ten ostrý tón, ktorý som kedysi počúvala každý piatok, keď som k nemu chodila. Pamätám si aj jeho úsmev a vetu: „Ahoj, ty si zase prišla?“
Lenže to bolo pred desiatimi rokmi. Pred hádkou. Pred dlhým mlčaním, ktoré sa medzi nás natiahlo ako múr.
Prečo tu vlastne som? pýtala som sa samej seba. Odpoveď som nepoznala. Len som vedela, že musím.
Zhlboka som sa nadýchla. Stačilo zaklopať.
Lenže v hlave sa mi mihali všetky možné scenáre:
– Možno mi zabuchne dvere pred nosom.
– Možno sa na mňa usmeje, akoby sa nič nestalo.
– Možno ma ani nespozná.
