Dana (38): Všetko som obetovala rodine. On odišiel – a ja neviem, kde začať
Je mi tridsaťosem a neviem už nič – naozaj nič, na čo by som mohla byť pyšná. Na strednej škole som mala plány na roky dopredu: pedagogika, psychológia, práca s deťmi… Ale hneď po maturite sa vo mne niečo zlomilo. Strácala som vieru, disciplínu aj sebavedomie. Vysokú školu som viackrát začala, ale nikdy nedokončila.
Po maturite som mala tri práce – v zverimexe mi šéfka povedala, že mám „zlý prístup k zvieratám“. Potom som bola hosteska v nákupnom centre, kde firma skrachovala a výplatu som nikdy nedostala. Naposledy som balila tovar v sklade – týždeň, ruky odreté, a keď som sa vrátila k rodičom, bála som sa im pozrieť do očí. Mama mlčala – jej pohľad bol smutný a sklamaný.
A potom som stretla Pavla – vysoký, sebavedomý muž, ktorý oslovil mňa, nie kamarátku. Písali sme si, chodili na večere a za tri mesiace som bola tehotná. Horšia bola tá časť, keď ma presvedčil, aby som zostala doma, že „mojou úlohou je vychovávať deti“. Presťahovali sme sa do priestranného domu za mestom – bolo tam ticho, bezpečne, záhrada… a pocit, že konečne niekam patrím.
Potom prišla Tereza, potom Honzík a nakoniec Alžbeta. Varila som, upratovala, starala sa, pomáhala s úlohami. Od sveta mimo dom ma vlastne oddelila prehnaná viera v to, že netreba ani vzdelanie, ani kariéru. Stačí starostlivosť o rodinu.
Časom však prišli zmeny. Najprv sa zmenila rodinná rutina – Pavel prestal chodiť na večere. Víkendy mal „pracovné“: služobky, stretnutia, školenia. Verila som mu, pretože som chcela veriť. Až raz nechal doma telefón – objavila sa v ňom fotka mladej ženy a správa: „Chýbaš mi.“
