Keď som otvorila starú krabicu po babičke, netušila som, že v nej nájdem toto…
„Na povale som bola naposledy ako dieťa. Pamätám si, že som tam chodila s baterkou, zakopávala o staré kufre a bála sa, že na mňa z tieňa vyskočí pavúk.
Roky som nemala dôvod tam ísť. Ale dnes – po pohrebe babičky – som cítila, že ma tam niečo ťahá.
Drevené schody vŕzgali tak nahlas, akoby sa sťažovali, že po nich niekto opäť kráča. Vzduch bol plný prachu a vône starých kníh a levandule, ktorú babička milovala.
Medzi krabicami a kuframi stála jedna – obyčajná, šedá, s nalepeným nápisom ‚neotvárať‘. Zvláštne. Nikdy som ju predtým nevidela.
Prikľakla som si k nej a cítila, ako sa mi chvejú ruky. Možno preto, že som mala pocit, že porušujem nejaké nepísané pravidlo. Možno preto, že som nechcela zistiť niečo, čo by som už nikdy nevedela ‚odvidieť‘.
Zdalo sa mi absurdné báť sa starej kartónovej škatule, ale keď som odlepila pásku a otvorila ju, zastavil sa mi dych.
Navrchu ležal zväzok listov zviazaný červenou stuhou. Papier bol zožltnutý, na niektorých miestach nasiaknutý akoby slzami. A na každom liste bolo rovnaké oslovenie: „Mojej najdrahšej Anne…“
