Dcéra mi položila otázku, na ktorú som nedokázala odpovedať bez sĺz…

„‚Mami, a čo je to láska?‘

Taká jednoduchá otázka. Taká detská. A predsa som zostala ticho.

Sedeli sme v kuchyni. Ona si kreslila slniečko, ja som miešala polievku. A potom sa ma zrazu opýtala túto otázku – s tým detským pohľadom, ktorý čaká, že mu odpoviete hneď, že mu odpoviete pravdu.

Čo je to láska?

Chvíľu som len stála s vareškou v ruke a cítila som, ako sa mi zviera hrdlo.

Ako jej mám vysvetliť, že láska je niekedy krásna, inokedy bolí? Že je to niečo, čo vám môže dať krídla – a inokedy vám tie krídla poláme?

Ona na mňa stále pozerala. Mala rozstrapatené vlásky, ruky od voskoviek a v očiach nevinnosť, ktorú som jej závidela.

„Tak čo, mami?“ usmiala sa. „Vieš to?“

A ja som si spomenula na všetky svoje lásky – na tie, ktoré zanechali úsmev, aj na tie, ktoré zanechali jazvy.

To nie je všetko. Pokračovanie článku nájdete na ďalšej strane ↓