Zastavila som sa na benzínke. To, čo mi povedal neznámy muž, mi zmenilo deň

Ale namiesto toho sa usmial a povedal vetu, ktorú som nečakala.

„Viete, že máte najkrajší úsmev, aký som dnes videl?“

Stála som tam s hadicou v ruke a chvíľu som nevedela, čo povedať. Neusmievala som sa. Bola som unavená, možno zamračená, možno som vyzerala, že mám deň pod psa.

A napriek tomu mi tú vetu povedal.

A tým jedným, obyčajným komplimentom sa všetko zmenilo…“

„Pozrela som sa na neho.

Najskôr som si myslela, že si robí srandu. Ale jeho pohľad bol úprimný.

„Naozaj?“ spýtala som sa trochu zaskočená.

Prikývol. „Áno. A viete, že som už dnes videl veľa ľudí. Ale váš úsmev… ten má niečo do seba.“

V tom momente som si uvedomila, že sa vlastne usmievam. Nevedela som, kedy sa mi to stalo, ale jeho slová mi vyčarili úsmev na tvári.

„Ale ja som sa neusmievala,“ povedala som mu. „Aspoň som si myslela, že nie.“

On sa len zasmial: „No, možno nie, ale vaše oči sa smiali za vás.“

Tá veta ma zasiahla. Oči sa smiali za mňa.

Stála som tam, v obyčajné pondelkové ráno, a mala som pocit, že ma niekto práve vytiahol z nejakej sivej hmly.

„Ďakujem,“ povedala som. „To je asi najmilšie, čo mi dnes niekto povedal.“

On sa pousmial. „Niekedy treba ľuďom len pripomenúť, že sa majú usmievať. Nikdy neviete, komu tým zachránite deň.“

Nikdy neviete, komu tým zachránite deň.

Sadla som do auta a chvíľu som len sedela. Pozerala som na cestu pred sebou, ale v hlave mi stále znela tá veta.

Koľkokrát som už ja sama niekomu mohla zachrániť deň – a neurobila som to? Koľkokrát som si nechala kompliment pre seba, namiesto toho, aby som ho povedala nahlas?

To ráno som si povedala, že to skúsim inak.

Že ak sa mi bude niečo na niekom páčiť – poviem to. Že sa nebudem báť povedať pekné slovo.

Lebo niekedy je to len veta. Ale inokedy – je to iskra, ktorá zapáli celý deň.

A možno práve dnes ju niekto potrebuje viac, než si myslím.“