Bez vody, bez jedla, bez úniku: Dramatický príbeh vojakov z ukrajinského frontu
Dvaja ukrajinskí vojaci uviazli na fronte takmer pol roka. Prežili vďaka hmle a vlastnej vynaliezavosti
Dvaja ukrajinskí vojaci strávili neuveriteľných 165 dní uviaznutí na frontovej línii v Záporožskej oblasti, neustále sledovaní ruskými dronmi. Nasadenie, ktoré malo pôvodne trvať približne mesiac, sa zmenilo na dlhý boj o holé prežitie – často bez dostatku vody, jedla a možnosti úniku. Z frontu sa im podarilo dostať až vďaka hustej hmle, informoval portál Kyiv Independent.
Podľa vojnových skúseností sa dnes najnebezpečnejšími momentmi na bojisku stávajú chvíle presunu pred a po streľbe, keď sú vojaci najzraniteľnejší voči útokom nepriateľských dronov. Presne s týmto problémom sa stretli aj Oleksandr Tišajev (48) a Oleksandr Aliksijenko (43), ktorí namiesto rutinného nasadenia absolvovali vyčerpávajúcich 165 dní v zákopoch – pod tlakom ruských útokov, hladu, dehydratácie a psychického vypätia.
„Medzi sebou sme žartovali, že pozície opustíme buď v októbri, alebo v stredu,“ spomína Tišajev. Nakoniec sa im podarilo odísť v utorok 28. októbra, takmer po šiestich mesiacoch.
Nová realita vojny: drony rozhodujú
Záporožský front patrí v posledných mesiacoch medzi najintenzívnejšie bojové oblasti. Ruské jednotky tu postupujú pomocou infiltračných taktík v malých skupinách a systematicky posilňujú svoju prítomnosť. Tišajev a Aliksijenko boli nasadení neďaleko obce Mala Tokmačka už v máji, pričom očakávali maximálne mesačné zotrvanie. Namiesto toho zostali na mieste 165 dní.
V roku 2024 sa už dvojtýždňové zotrvanie na jednej pozícii považovalo za extrémne dlhé. Situácia sa však dramaticky zmenila s masívnym nasadením FPV dronov, často vybavených optickými vláknami, vďaka ktorým je elektronický boj prakticky neúčinný. Výsledkom je, že vojaci zostávajú na pozíciách uviaznutí celé týždne či mesiace.
„V roku 2025 budete na pozícii uviaznutí minimálne mesiac – a to len v prípade, že budete mať šťastie,“ konštatuje Tišajev. „Nie je možné striedať jednotky a ani nemáme dostatok vojakov.“
Prežitie bez vody a jedla
Takmer pol roka sa vojaci nachádzali na križovatke neustále monitorovanej ruskými dronmi a delostrelectvom, obklopení otvorenými poľami a spáleným lesom. Museli neustále meniť trasy a maskovať stopy, aby neprezradili svoju polohu. Tišajev ich pohyb prirovnal k zajacom, ktoré sa dokážu nenápadne pohybovať v nehostinnom teréne.
Krátko po nasadení utrpel Aliksijenko otras mozgu a zranenia od šrapnelov. Ruské jednotky pri útoku použili aj plynové zbrane, čím porušili Ženevské dohovory aj Dohovor o chemických zbraniach. Aliksijenko bol viac než tri hodiny v bezvedomí a niekoľko dní sa pohyboval len po štyroch. Dodnes trpí častými bolesťami hlavy.
Najväčším problémom sa však stal nedostatok vody a potravín. Zásoby sa minuli už počas prvých dvoch týždňov. Vojaci prešli na prísny režim – jeden dúšok vody o 6:00 ráno a ďalší o 18:00. Keď voda takmer úplne došla, Aliksijenko dokonca vytláčal vlhkosť z vlhčených obrúskov. Dehydratácia ešte viac prehlbovala extrémnu únavu.
Ukrajinské drony sa snažili doručovať zásoby v noci, no ruské jednotky ich často zostreľovali ešte vo vzduchu. Aj keď sa balík dostal na zem, jeho vyzdvihnutie bolo rizikové – jediný neopatrný pohyb mohol znamenať smrť. „Často sme si museli vybrať medzi jedlom a samotným prežitím,“ hovorí Tišajev.
